Ako sa volá kríza, ktorá prichádza pred krízou stredného veku? Neviem…každopádne som túto krízu zažila pomerne nedávno. Ako každý rok, tak aj tento január so sebou priniesol veľkolepé predsavzatia. Tento rok som to však myslela vážne. Jedným z týchto predsavzatí bol beh, ktorý som kedysi milovala a dnes nenávidím.
Aby som sa však uistila, že toto predsavzatie splním, urobila som totálnu sprostosť. Myslela som si totiž, že ma to motivuje. PRIHLÁSILA SOM SA NA POLMARATÓN. Nepýtajte sa, prosím, lebo sama ešte dnes hľadám odpovede.
Pre kontext – som človek, ktorý považuje za športový výkon, keď stihne autobus bez zadýchania. Päť kilometrov? To zabehnem. 21 kilometrov? No a sme v prdeli, moji milí…
Pár dní pred oficiálnym rozhodnutím som už mala túto myšlienku v hlave a po diskusii s mamkou som si povedala, že to dám. Veď som behávala celý život, tak aký problém, no nie? Hneď po tom, čo som zaplatila štartovné, som objavila až dva problémy:
- Áno, behávala som celý život, ale je rozdiel odbehnúť sto metrov a 21 kilometrov.
- Nebehala som niekoľko rokov, čo sa značne odrazilo na mojej kondícii.
Toľko k tomu.
Keďže som už doma všetkým povedala, že idem do toho, nemôžem len tak vycúvať. „Čo si si navarila, to si aj zjedz,“ hovorila som si a krútila hlavou nad svojim rozhodnutím.
Keď zistíš, že beh je vlastne peklo
Nikto mi nepovedal, že začiatky behania sú ako dobrovoľné mučenie. Prvé dva týždne som mala pocit, že moje pľúca patria niekomu inému – niekomu, kto má minimálne 120 rokov. Moje nohy protestovali, susedia sa na mňa pozerali s ľútosťou a pes z vedľajšieho vchodu ma dokázal prebehnúť, aj keď bol na vôdzke.
S prvým behom som však musela trochu počkať. Možno sa mi niekto hore snažil niečo naznačiť, ale vo februári mi ruplo v kolene tak, že som sa 2 dni nemohla postaviť z postele. Vytasila som teda zbraň najväčšieho kalibru – konský kolagén.
Hej, je to kolagén pre kone a po dlhom prieskume sa ukázalo, že by mi mohol pomôcť. No a veru že aj pomohol. Mohla som sa teda dokopať ísť konečne behať.
Môj prvý OFICIÁLNY beh mal jediný cieľ. Dať 5 kilometrov. Podarilo sa mi to, ale aj tento cieľ patrí medzi moje chabé životné rozhodnutia. Po 2 kilometroch som skoro hodila tyčku, domov som prišla po 40 minútach červená ako paprika s tepom vyše 160. Toľko k môjmu behu. Telo síce plakalo, ale vnútorne som sa z tohto mini úspechu strašne tešila. Veď som zabehla 5 kilometrov, to sa mi nepodarilo dobrých 10 rokov, haló!
Ďalší deň bol úplne o hovne, to vám teda nebudem klamať. Mala som ísť k zubárovi, ktorému som o 5 ráno napísala SMS, že zo zdravotných dôvodov potrebujem prehodiť termín. Viete, čo boli tie zdravotné dôvody? SVALOVICA. Ale taká, že som myslela, že moje dni sú zrátané a život na konci.
Aspoň si môžem kúpiť pekné športové oblečenie…
Aby ma ten beh bavil, rozhodla som sa vytvoriť odmeňovací systém. Behu som ochotná venovať maximálne 3 dni týždenne, pretože môj primárny cieľ na tento rok je schudnúť, čo ma viac baví v posilke.
Týždeň 1: Stiahla som si bežeckú aplikáciu. Aplikácia sa mi vysmievala, tak som ju odinštalovala. DOVIDENIA.
Týždeň 2: Prvý NEOFICIÁLNY beh. Plán: 3 kilometre. Realita: 800 metrov (takže to ani nebol beh) a potom som náhodou zabočila do Lidlu po minerálku a čokoládku. Veď cukor je tiež energia, nie?
Týždeň 3: Kúpila som si drahé bežecké tenisky. Logika: ak miniem dosť peňazí, donúti ma to behať. Zatiaľ slúžia ako krásna dekorácia v predsieni.
Najväčší úspech doteraz? Minulý týždeň som odbehla celých 8 kilometrov bez zastavenia. To, že som zvyšok dňa spala, to mi je úplne jedno.
Čo ma čaká?
Do septembra zostáva ešte niekoľko mesiacov. Podľa tréningového plánu by som mala teraz zvládnuť behať bez toho, aby som videla na konci dráhy biele svetlo.
Včera som si skúsila predstaviť, ako bežím 21 kilometrov. Mozog mi poslal chybové hlásenie a reštartoval sa.
Mám plán B? Samozrejme Ak to nepôjde, vždy môžem tú trať prejsť chôdzou. Alebo si zlomiť nohu…
Takže, priatelia, držte mi palce. Do septembra budem buď pripravená na polmaratón, alebo expertka na výhovorky, prečo som nemohla trénovať. Viete, Jupiter bol v retrográdnom Saturne a môj biorytmus…a tak…
A ak ma v septembri uvidíte na trati polmaratónu, ako sa plazím k cieľu, prosím, majte pripravené: a) v̶o̶d̶u̶ pivo, b) čokoládu, c) nosidlá.
P.S.: Ak by niekto potreboval motiváciu na vlastné šialené rozhodnutia, som tu. Koniec-koncov, ak sa ja môžem prihlásiť na polmaratón, vy môžete urobiť čokoľvek. Doslova ČOKOĽVEK bude rozumnejšie ako toto.
