Pamätáte si, keď som tu v marci písala článok o tom, že mám krízu pred krízou stredného veku a dala som sa beh? Tak okrem toho, že som sa prihlásila na polmaratón, ktorý ma čaká (našťastie) až v septembri, prihlásila som sa aj na Spartan Race. Udialo sa to v januári, takže som vedela, že budem mať na prípravu dosť času a zvládnem to. Veď mám na to niekoľko mesiacov.
Mesiace sa však menili na týždne, týždne na dni a ja som si uvedomila, že Spartan Race sa blíži. Keď do štartu ostávalo nejakých 48 hodín, začala som poriadne stresovať. Vedela som totiž, že ten 5-kilometrový beh zvládnem úplne v pohode, avšak nebola som si istá svojou silou a tým, či zvládnem všetkých 20 prekážok.
Najväčše stresy dorazili, keď mi prišiel e-mail so všetkými potrebnými informáciami. Nechýbala v ňom ani mapa behu, ktorá, samozrejme, obsahovala aj prekážky, ktoré ma čakajú. Posledná príprava pred behom? Vygooglila som si každú jednu z nich a snažila sa prísť na to, koľko angličákov budem robiť, lenže…
Nie je Spartan Race ako Spartan Race
Na miesto činu som prišla zhruba hodinu a pol pred štartom. Prevzala som si všetky potrebné veci a začala stresovať. V tej chvíli mi totiž došlo, že to nebude také jednoduché (čím som sa posledný mesiac snažila upokojiť).
Štartovala som o 12:10, no keď som videla bežcov vo svojej štartovej vlne, bolo mi ešte horšie. Boli to totiž profesionáli. Až neskôr som zistila, že som pokašľala registráciu. Namiesto toho, aby som sa prihlásila do kategórie Open, prihlásila som sa do Age Group. Myslela som si totiž, že ide najmä o vek…To však nebola pravda.
Kategória „OPEN“ je určená pre tých, ktorí nechcú súťažiť v umiestnení a chcú sa len zabaviť. Kategória „AGE GROUP“ je určená pre súťažných pretekárov, ktorí sa chcú umiestniť v rámci svojej vekovej skupiny a súťažiť s ostatnými podobnej vekovej kategórie a s podobnými zručnosťami.
No a tu som zistila, že som v totálnej prdeli.
Reálne mi bolo úplne jedno, v akom čase dobehnem do cieľa. Jediné, čo som chcela, bolo dobehnúť. Či to bude o hodinu, hodinu a pol alebo dokonca dve, to som absolútne neriešila.
Ak nedáš túto prekážku, končíš
-Akože úplne?
-Áno.
Tým, že som mala na hlave červenú čelenku, som mala o niečo prísnejšie pravidlá. V Spartan Race Age Group to totiž očividne funguje tak, že na trati sú isté prekážky, ktoré bežec jednoducho musí absolvovať. Pokiaľ sa mu to nepodarí, diskvalifikujú ho.
No ale pekne poporiadku. Prvé prekážky boli v pohode. Síce mi spôsobili poriadne modriny, zvládla som ich. Kým sme sa dostali k ďalším prekážkam, čakal nás trochu dlhší beh, ale ani to nebolo niečo, s čím by som si neporadila.
Obrovská kríza prišla pri prekážke s vodou. Nepovažujem sa za dobrého plavca a nechodím do vody, v ktorej nedotiahnem na dno. Keď som teda došla k prekážke vo vode, ktorú som mala podplávať, a uvedomila si, že to bude asi problém, celá mokrá som vyšla na hladinu s tým, že idem robiť angličáky.
Tu som ale zistila, že ide o prekážku, ktorú vzhľadom na farbu svojej čelenky, musím zdolať. Rozklepaná som sa k nej vrátila a rozmýšľala, že čo teraz. Veď aká pussy budem, keď skončím tak skoro? Po chvíli som sa teda rozhodla, že to skúsim. Na brehu stál týpek, ktorý robil prvú pomoc, tak som mu ešte povedala, nech sleduje, či sa vynorím. 😆
No a vynorila som sa. Ani si neviete predstaviť, aká hrdá som na seba bola, že som sa prekonala. V tej chvíli som si povedala, že keď som zvládla toto, zvládnem všetko…
HA-HA-HA. Prd makový.
Ďalšie prekážky boli v pohode. Išlo o podliezanie ostnatých drôtov, chôdzu po extrémne tenkej kladine, preliezanie prekážok a tak ďalej.
Lenže prišla ďalšia kríza.
Akú výhovorku máš ty?
Keď som videla pred sebou na zemi asi 20 kamenných gúľ, prišlo mi zle. Presne som vedela, čo ma čaká, tak som sa rovno opýtala, že kde môžem robiť angličáky. Lenže som nemohla. Išlo o ďalšiu prekážku, ktorú musím absolvovať.
Pre vysvetlenie, gule na zemi vážili 35 kíl (pre ženy) a 45 kíl (pre mužov). Úloha bola jednoduchá. Zodvihnúť ich a preniesť nejakých 10 metrov. Prvý problém som mala so samotným dvíhaním gule, ale potom som prišla na to, ako to urobiť tak, aby dobre bolo. Horšie bolo postaviť sa s touto guľou v rukách. Moje kolená majú totiž 120 rokov a bála som sa, že po tom, čo sa s guľou postavím, budú mať 150.
Po pár krokoch sa mi guľa vyšmykla. Tak som si k nej sadla a uvažovala, že čo idem robiť. Dnes už ani neviem poriadne opísať, ako zle som sa cítila. Do očí sa mi tisli slzy, cítila som, že som klesla na svoje totálne dno.
Ako som tak sedela pri tej guli a zbierala silu na pokračovanie, z úvah ma vytiahol chlap, ktorého som obdivovala s priateľom už na štarte. Išlo totiž o pretekára bez nohy. Celé preteky absolvoval s barlami. Keď sa dostal na moju úroveň a videl moje zúfalstvo, len mi povedal: „You can do this, girl.“
No a ja neviem, odkiaľ som vyhrabala silu, ale postavila som sa, dvihla guľu a prekážku dokončila. So slzami v očiach. Tomu pánovi som ešte poďakovala, vyjadrila rešpekt a išla ďalej. Chôdzou. Lebo som nebola na dne len so silami, ale aj psychicky.
Hej, aby ste vedeli, týpek dobehol do cieľa skôr ako ja. 😂
Spartan Race bez angličákov? To určite…
Kým som prišla k ďalšej prekážke, čakal ma opäť dlhší beh, v ktorom som si vstúpila so svedomia. Popri tom som sa tiež modlila, aby lezenie na lano nebolo tiež povinné, lebo to som vedela, že pokiaľ to tak bude, končím.
Veľká časť prekážok na pretekárov čakala až pred cieľom. Boli úplne vedľa seba. Dokončíš jednu, môžeš ísť rovno na ďalšiu. Veľmi ma potešilo, keď som pri lanách videla priestor na angličáky. Ani som sa nesnažila skúsiť to, išla som rovno k pretekárom, ktorí tam už skákali a klikovali.
Prekážku po lanách som zvládla, ďalšiu som opäť ani neskúšala a išla robiť ďalších 30 angličákov. To ich už bolo dohromady 60 a myslela som si, že tak to aj skončí.
3 prekážky do konca, vytúžený cieľ som už videla. Dodrbala som sa však pri hode oštepom (mám aj video, na ktorom je vidieť moju úplnú rezignáciu, ale to zverejňovať nebudem), takže nakoniec som počas Spartan Race robila 90 angličákov.
Predposledná prekážka – slip wall, bola už len čerešničkou na torte. Síce som si takmer vybila zuby, ani za nič som sa nepustila lana a s poslednými silami sa na prekážku vyštverala, aby som mohla dobehnúť do cieľa. Stačilo preskočiť cez oheň a bolo to.
Na krk mi zavesili medailu, vzala som si tričko, banán a utekala za priateľom, ktorý ma tam hodinu a pol čakal (ďakujkam, Majko, nabudúce to bude rýchlejšie). So silami v koncoch, celá som sa triasla a bolo mi totálne do plaču (hej, zas). Keď som sa vydýchala, zbadala som ešte jedného pretekára, s ktorým som sa zakecala na štarte, tak som ho ešte išla pozdraviť a utekala preč z areálu. Lebo som to potrebovala ukončiť ÚPLNE.
Nikdy viac?
Dnes, keď sa snažím vstať z postele s eleganciou deväťdesiatročnej babičky, premýšľam, či som naozaj mala krízu pred krízou stredného veku, alebo som jednoducho stratila zdravý rozum. Moje telo vyzerá ako mapa modrín a každý sval mi pripomína, že som sa rozhodla dobrovoľne sa mučiť namiesto toho, aby som si kúpila nové topánky ako normálny človek v kríze.
Ale viete čo?
Možno je tá bolesť lepšia než alternatíva – priznať si, že starnem. Takže áno, v septembri ma čaká polmaratón a ja sa už teraz teším, ako budem môcť povedať všetkým, že som ho zvládla. Samozrejme, ak dovtedy nájdem svoje kolená, ktoré som niekde stratila medzi tou 35-kilovou guľou a posledným angličákom.
A ak sa ma niekto opýta, či by som išla na Spartan Race znova, odpoviem: „Samozrejme. Hneď ako mi dorastú nové nohy a naučím sa čítať podmienky registrácie.“
