ČSOB polmaratón 2026 je za mnou. Ide o môj prvý cieľ, ktorý som si dala cca pred rokom, keď som začínala s behom. Lebo veď treba začať vo veľkom, no nie? Pôvodne som svoj prvý polmaratón mala odbehnúť ešte v septembri 2025, avšak plány mi prekazil covid. Tento rok to skoro nevyšlo kvôli angíne…
Po tom, čo som zrušila septembrový polmaratón v Nitre, rovno som sa prihlásila na ČSOB polmaratón 2026 v Bratislave. Trénovať som začala v októbri. Behala som aj dovtedy, avšak tréningom sa to nazvať nedalo, pretože som behala tak, ako sa mi chcelo. Raz to boli 3 kilometre, raz 7 kilometrov, ale tieto tréningy nemali ani hlavu a ani pätu, čiže celé zle.
V októbri som si však povedala, že nastal čas zmeniť to. Mám hodinky Garmin, takže som sa rozhodla pre trénera Jeffa. Dal mi trénovať 3-krát do týždňa, čo som stíhala úplne v pohode. Spočiatku boli behy ľahké – jednoduché intervaly, krátke trasy. Zhruba po mesiaci som si všimla, že moja kondícia sa zlepšuje, tak som začala uvažovať nad tým, že pôvodný cieľ na polmaratón (2 hodiny 30 minút) upravím. Dobre, že som tak neurobila. 🤣
Keď ti všetko takmer prekazí choroba
Začiatkom decembra sa moje kríže rozhodli, že mi pripravia menší „vianočný darček“ – bolesť ako hrom. Najprv som si nahovárala, že som to len prehnala na tréningu (lebo samozrejme, chyba je vždy v tréningu, nie vo mne ). Lenže bolesť sa ma držala ako nechcený hosť. Mastičky? Nič. Suché teplo? Tiež nič. Tak som si to namierila k lekárke.
Verdikt: zápal obličky. Paráda. Môj tréningový plán si v tom momente zobral mesačnú dovolenku, o ktorú som vôbec nestála.
V polovici januára som sa konečne vrátila k tréningu… a mala som pocit, že som sa teleportovala späť na štart. Kondička nikde, energia nikde, sebavedomie si zrejme tiež vzalo voľno.
Vo februári som spravila zásadné rozhodnutie – rozlúčila som sa s trénerom Jeffom, ktorému to už evidentne začalo trochu prerastať cez hlavu, a prešla som k reálnej, živej trénerke. Najlepšie rozhodnutie na svete.
Čas síce utekal rýchlosťou expresného vlaku, ale ja som mala jasno – tento cieľ dám, aj keby ma to malo stáť posledné funkčné svaly.
Tri týždne pred polmaratónom ma začalo bolieť hrdlo. To som už neignorovala a išla rovno k lekárke. Mala som angínu a nastúpila úplná frustrácia, že prečo sa toto opäť deje. Týždeň som nevstala z postele, vypila som hektolitre čajov a pchala do seba lieky, aby som mohla aspoň posledné dva týždne čo-to potrénovať. Ale nemohla som, lebo kašeľ neustupoval a aj pri ľahkom 30-minútovom behu som mala tep 160 a viac.
Zmierila som sa teda s osudom a uvažovala nad tým, že ČSOB polmaratón 2026 jednoducho skipnem. Trénerka mi ale povedala, že mám ísť, že „nejak to dám.“ Tak som teda išla.
Lebo zápal hrdla nestačí
Aby toho nebolo málo, k zapálenému hrdlu sa pridružila aj menštruácia. Lebo však prečo nie, že? Málo toho je.
V deň D nastúpil stres v plnej sile. Väčšinu rána som strávila na záchode a motivovala sa legendárnym „nejak to dám“. Veľmi presvedčivé, fakt. Cieľ 2:30 som pochovala už pár týždňov dozadu, nech odpočíva v pokoji. Nastavila som si teda realistickejší plán – dostať sa do cieľa. Ako, to už bola druhá otázka.
Ideálne po vlastných. Ale keby ma tam niekto dotlačil, odniesol alebo teleportoval, určite by som sa nesťažovala.
Rýchla rozvička bola fakt rýchla a boli sme na štarte. Teda niekde úplne vzadu, keďže sme boli v skupine tých „pomalších“ (haló, aj tam niekto musí byť!!!). Tým pádom sme neštartovali presne o 9:00, ale trochu neskôr. Čo sa týka počasia, podľa mňa bolo úplne super. Slnko nesvietilo, bolo asi 12 stupňov a síce fúkal vietor, dalo sa to úplne v pohode prežiť.
ČSOB polmaratón 2026 – najlepší zážitok na svete
Po štarte som mala v sebe toľko radosti a adrenalínu, že som úplne ignorovala realitu. Bežala som rýchlejšie, než som plánovala, a ešte som si pri tom spokojne žila svoj najlepší život. Tempo 6:38/km som držala skoro 10 kilometrov. Jasné, prečo nie, keď rozum ostal niekde na štarte. Behalo sa úžasne, bez bolesti a s úsmevom na tvári. Dokonca som stihla FaceTime s rodičmi a kamarátkou.
Na 13. kilometri mi konečne docvaklo, že ak zastavím, nohy si povedia „ďakujeme, dovidenia“ a už ich nenaštartujem. Tak som bežala ďalej. Ďalších 5 kilometrov. A potom prišla ona. Kríza. Lebo bez nej by to nebol oficiálny športový zážitok.
Keďže som pred polmaratónom dala maximálne niečo cez 12 kilometrov, s krízou som tak trochu rátala. Prepla som do chôdze, lebo cieľ znel jasne – dôjsť. Počas tejto existenciálnej fázy som si rýchlo prepočítala, že aj s občasnou chôdzou to nebude úplná katastrofa. Tak som sa rozhodla netlačiť na pílu a prežiť to so zvyškom dôstojnosti.
Do cieľa som dobehla v čase 2 hodiny a 29 minút. A neverila som, že ako sa to stalo, lebo naozaj som počítala tak s 3 hodinami. V návale emócií som sa, samozrejme, rozplakala. Zrejme to nebolo úplne príťažlivé, keď za mnou prišiel zdravotník, či som v pohode, ale bolo mi to úplne jedno. Nechala som si na krk zavesiť svoju zaslúženú medailu, išla som si po vodu a dať sa emočne dokopy.
Celý beh bol za mňa jedna veľká pecka. Organizácia bola výborná a atmosféra tiež. Vzhľadom na to, že som zvyknutá behať so slúchadlami, bála som sa, že či to bez nich prežijem (boli zakázané, aj keď mnoho bežcov tento zákaz ignorovalo), ale bola to úplná pohoda. Užívala som si ľudí popri trati – je fakt krásne, ako vám cudzí ľudia dokážu dodať energiu, keď si myslíte, že už v sebe žiadnu nemáte. Transparenty boli tiež skvelé, najviac sa mi páčil ten, na ktorom stálo: „Bežíš lepšie ako slovenská ekonomika.“ A to ja bežím fakt dosť pomaly… 😀
Tak čo, vidíme sa o rok?
Long story short: Svoj prvý ČSOB polmaratón 2026 som zvládla aj napriek silnej a bolestivej menštruácii, a zapálenému hrdlu. A veľký vplyv na to má aj moja bežecká kamoška Dadka, ktorá ma neustále motivuje a posúva vpred (tá ten včerajší beh úplne zabila a som na ňu nesmierne hrdá za to, že aké bomby ide!)
Dnes viem, že polku dám pod 2:30. Som však presvedčená o tom, že hranice treba posúvať a byť trochu delulu, čiže ďalší polmaratón pod 2 hodiny – HERE WE GO!
No a teda na záver môžem povedať len toľko, že ÁNO, o rok sa celkom určite vidíme opäť na štarte.
P.S. Kraťasy a ponožky mám zo stránky VOXY. Síce boli trochu drahšie, ale mega odporúčam. Objednávala som to pred Veľkou nocou, balík stihol prísť úplne v pohode. Ponožky sú pohodlné, kraťasy majú vrecko a počas behu sa nedvíhajú, čiže go for it, girl!
