„Poďme na dovolenku v septembri,“ hovorili.
„Nebude tam toľko detí a stále bude teplo,“ hovorili.
Tí, čo to hovorili, asi nerátali s tým, že od 6. do 16. septembra, no aj neskôr, bude celá Európa pod vodou. Vrátane istých častí Chorvátska. No a my sme sa teda rozhodli tieto rady vypočuť a do Chorvátska v septembri vyraziť.
Prvotné predpovede počasia boli síce pekné, ale ako sa naša dovolenka blížila, slnko z predpovede zmizlo a nahradil ho dážď s búrkami. Keďže sme ubytko s výhľadom na more a 15 minút od pláže mali zarezervované ešte od apríla, povedali sme si, že kašľať na to, určite sa vyčasí.
Čo nás naučila Crikvenica? 10 minút od mora v Chorvátsku nie je 10 minút od mora
Zo Slovenska sme vyrazili zhruba o ôsmej ráno. Dôvod neskorého odjazdu som bola, samozrejme, ja. Meškala mi totiž objednávka zo SHEIN, v ktorej neboli iba nafukovačky, ale aj moje plavky. A prečo by som ich akože potrebovala po dovolenke?
Keď sme dorazili do Chorvátska, bolo po 16-tej. Tri zastávky, jedno pivo a Filet-O-Fish boli jasným znamením toho, že táto dovolenka bude skvelá. Išli sme štyria – dva páry. Ubytovanie sa nachádzalo v meste Crikvenica a už na fotkách pôsobilo príjemne. K detailom sa však ešte dostanem.
Až pri pohľade z balkóna sme si uvedomili, že bývame takmer na samom vrchu mesta. Každopádne, ten výhľad stál za to. Videli sme na pomerne ďaleké more, no aj na ostrov Krk. Keďže ubytovanie bolo od pláže vzdialené len 15 minút, prvú cestu na pláž, ktorá sa konala v deň príchodu, sme sa rozhodli absolvovať peši.
CHYBA. OBROVSKÁ CHYBA.
Áno, cesta smerom dole nám síce trvala tých 15 až 20 minút, avšak po kvalitnej večeri – moja zahŕňala morské plody a 2 pivá, trvala cesta naspäť až 40 minút. Nevadí, po dlhej ceste sme boli všetci zrelí do postele. Ani k tomu však nedošlo. Ako správni Slováci sme si z domu priniesli borovičku a ešte v ten večer prišla o svoj život.
O tom, prečo dovolenka v septembri nie je ten najlepší nápad
Počasie v sobotu bolo pekné. Bol to jeden z 3 dní, ktoré sme strávili na pláži. Našli sme úplne malú pláž s pieskom, na ktorej nebolo nikdy viac ako 10 ľudí. Dokonca aj auto sme mali zaparkované vedľa svojich vecí. (Áno, išli sme autom, pretože kopec k ubytovaniu už nechcel absolvovať nikto z nás.) Samozrejme, k pláži patria aj miešané drinky, no a musím vám povedať, že Chorváti teda pri ich príprave alkoholom vôbec nešetria.
V nedeľu sa však počasie začalo kaziť. Slnko nahradili oblaky a dážď, sem-tam sa aj zablýskalo. V takomto počasí vôbec nehrozilo, že by sme niekde išli. Naše ubytovanie malo, vďakabohu, aj krytý altánok s grilom. Nakúpili sme si teda špekáčiky, slaninu, klobásy, niekoľko litrov Ožujska a pustili sa do toho.
Netrvalo dlho a pridali sa k nám domáci – majitelia ubytovania. Hneď sme si sadli. Síce nevedeli najlepšie po anglicky a my ani trochu po chorvátsky, no aj tak sme sa pustili do veselého rozhovoru.
Vzhľadom na to, že okrem prvého dňa na pláži a v mori sme takto strávili už len dva dni, zvyšok dovolenky sa niesol v tom istom duchu. Nákup zeleniny, mäsa, piva a grilovania vo výbornej spoločnosti.
Na tetovanie do Talianska
Výnimkou bol piatok, kedy sme sa rozhodli, že pôjdeme do Talianska. Mesto Crikvenica, v ktorom sme sa nachádzali, bolo vzdialené menej ako 100 kilometrov od mesta Trieste v Taliansku.
Už dlhšie som chcela tetovanie na pamiatku, tak som tento výlet rovno spojila so splnením cieľa. Skoro ma vykotilo, keď som zistila, že dve malé tetovanie ma budú stáť až 150 eur. Keďže ale neviem povedať nie, peniaze som obetovala. Salón bol veľmi príjemné a tatérka taktiež + mám suvenír, na ktorý keď sa pozriem, budem presne vedieť, akých skvelých ľudí som spoznala.
Tetovanie som mala naplánované na 14:00 a ďalším cieľom bol obed. Kým sme sa však prešli po miestnom prístave a tržnici, všetky reštaurácie zatvorili svoje brány kvôli sieste. Po viac ako hodine sa nám podarilo nájsť otvorený podnik, ktorý síce ničím nevyčnieval, avšak mal otvorenú kuchyňu. Špagety carbonara s aperolom padli vhod, no v inom podnikou by určite chutili lepšie.
Ak sa raz presťahujem do Talianska, otvorím si podnik. Otvorený bude počas celého dňa, aby ľudia mali kde jesť - presne takto znel môj biznisplán. Nie je úplne na zahodenie, či?
Poslednou zastávkou bola Sephora. Tiež dosť drahé miesto, ale tak prečo by som si nemohla urobiť radosť, no nie? Hlavne 3 dni pred výplatou… (o tejto radosti vám poviem čoskoro).
Rozlúčka, ktorá stála za to
Taliansko sa konalo v piatok, odchod na Slovensko v pondelok.
Plán bol jasný – v sobotu si urobíme poslednú párty s domácimi, aby sme mohli v nedeľu dobre spať a v pondelok cestovať bez konkrétnych žalúdočných problémov.
Áno, aj sobota bola plná grilovaného mäsa, rýb a piva.
Nedeľa však bola intenzívnejšia. Ešte v sobotu nás domáci pozvali na rodinný obed, aby sme si užili posledný spoločný čas. Pripravili nám hostinu. Stôl bol plný tradičných chorvátskych pokrmov, takže sme mali možnosť ochutnať čevapčiči a ražniči, no aj ajvar – paprikovo-baklažánovú omáčku.
Keď sme už mali po obede, atmosféra bola príjemná. Od domácich sme dokonca dostali darčeky. Dekoráciu z mušlí, domácu orechovicu a dva ďalšie domáce likéry. Darčeky k nám prichádzali po jednom a my sme stratili slová.
Počas večera sme sa išli prejsť poslednýkrát do mesta a nakúpiť posledné suveníry. Obloha akoby vedela, že odchádzame. Prichystala si pre nás nádherné divalo v podobe západu slnka, ktoré sme si, samozrejme, zvečnili.
Nakúpili sme magnetky, voňavé mydlá, náramky s mušľami, šatky do vlasov a podobne. Ja som ešte musela chodiť po meste, aby som našla poštovú schránku, keďže z každej dovolenky posielam domov pohľadnice. To sa mi podarilo. Cestou na ubytko sme sa ešte zastavili v potravinách, aby sme doplnili zásobu piva.
Jasné, že aj my sme si pre domácich pripravili darčeky. Crikvenica sa nám totiž zapísala do sŕdc. Počas tých upršaných dní vzniklo množstvo fotiek, ktoré sme dali vytlačiť. Tiež sme im kúpili sixpack piva, keďže stále, keď nám došlo, nás ponúkli svojim.
Okrem toho dostali aj orchideu, ktorá musí byť v každej domácnosti. Darčeky sa tu však nekončia, plánujeme poslať im ešte borovičku a Horalky. Nech spoznajú slovenskú kvalitu (áno, aj keď Horalky už nie sú slovenské).
Vrátime sa do mesta Crikvenica?
Krátko po polnoci a s promile v krvi sme sa rozlúčili a išli sa baliť. Posledná rozlúčka sa konala v pondelok ráno, kedy sme vyrazili na cestu. Cesta nebola nijak zaujímavá, takže jej tu nebudem venovať priestor. Nikto nechce vedieť o tom, ako sme museli dvakrát stáť, aby som vyprázdnila svoj žalúdok, či?
Kažodpádne…dovolenka v chorvátskom meste Crikvenica bola úžasná. Aj keď nám vkuse pršalo, spoznali sme krásne mesto, no hlavne ľudí, s ktorými sa stretneme aj v roku 2025. Nie však v septembri…
