Deň 2 – relax a ramen
Na druhý deň sme sa zobudili s miernou bolesťou hlavy, takže sme náš plán (ísť do centra Budapešti) mierne prehodnotili. Rozhodli sme sa, že ostaneme na ostrove a oddýchneme si pred Shawnom Mendesom. Zároveň to bol deň ako stvorený na zoznámenie sa so sprchami a jedlom, ktoré Sziget festival ponúka.
Čo sa týka spŕch, tak vzhľadom na to, že sme boli na festivale, boli v pohode. Voda však bola na môj vkus príliš teplá a prúd slabý, čiže vlasy by som si tam určite neumyla. Ako osvieženie to však bolo fajn.
K jedlu vám poviem asi toľko, že na výber bolo neskutočne veľa možností – my sme si vybrali ramen, ktorý stál asi 11 eur, avšak bol chutný, čiže dobre investované peniaze.
Viete, čo však bolo ešte chutné? Shawn Mendes. (FUJ, KARINA, ŽE SA NEHANBÍŠ). Síce som nepoznala všetky pesničky (že sa nehanbíš, Karina, druhýkrát), koncert sme si užili, vyskákali sa a vyspievali si hlasivky. Po tomto koncerte sme to však vzdali a išli spať.
…a takto pokračoval náš festival
Počas festivalu sme si, samozrejme, nenechali ujsť ani krásy Budapešti. Naša prvá zastávka? Malá ázijská jedáleň pri stanici Keleti, kde sme sa natlačili Pho a rolkami tak, že by nám aj vietnamská babička schválila porcie.
Potom sme zamierili do Primarku. Normálne je to odtiaľ, kde sme boli, celkom blízko, ale moja mentálna GPS sa rozhodla dať si dovolenku. Takže “hneď za rohom” sa zmenilo na menšiu túru hodnú turistickej mapy.
Z Primarku sme sa konečne odviezli metrom k parlamentu a odmenili sa fajnovým studeným pivkom. Vedeli sme, že toto je posledná šanca najesť sa za normálnu cenu, tak sme nelenili a zamierili do mexickej reštiky. Tam sme sa napchali až po uši a, samozrejme, nemohli sme odísť bez Spicy Margarity s jalapeños papričkami. Malé upozornenie: pálila dvakrát.
Ďalší deň sme sa rozhodli preskúmať druhú stranu Budapešti – tú bližšie k ostrovu. Nasadli sme na vláčik a odviezli sa až na konečnú. Tu nás už čakal brunch-hunting.
Prvý podnik nás odradil ponukou, v druhom sa nedalo platiť kartou a naše forinty boli… no, skôr neboli. Tretí pokus konečne vyšiel – vajcia Benedikt s lososom a domáca limonáda zachránili naše nervy aj žalúdky. Navyše to bolo presne to, čo sme potrebovali, pretože vonku bolo vyše 30 stupňov a mestská turistika v takom teple = čistý masochizmus.
Po dojedení sme však nabrali odvahu a vyrazili ďalej – na Budínsky hrad. Rozhodli sme sa, že lanovka je pre turistov so slabou vôľou, takže sme si to strihli po schodoch. Výsledok? Hore sme vyzerali ako vygrcané rezance po trojdňovej žúrke (čo v podstate ani nebolo ďaleko od pravdy).
Slnko pražilo ako keby sme mu niečo dlhovali, takže naše ďalšie kroky smerovali rovno do múzea. A tam sme sa schladili asi na dve hodiny… alebo do doby, kým sme prestali vyzerať ako roztečené nanuky.
Ďalšia karaoke párty a noc, ktorá neskončila
Keď sme dorazili na ostrov, chvíľu sme si dali pauzu pred stanom a potom sme vyrazili za ďalším dobrodružstvom. A to, môj milý denníček, nekončilo len tak ľahko. Kvôli menšej nehode sme mali síce obmedzený pohyb, takže sme začiatok večera strávili chillovo – pivko v ruke, nohy natiahnuté, život krásny. Stihli sme aj záver vystúpenia Anyma a to bolo opäť totálne šialenstvo.
A potom sa to celé jemne zvrhlo. Zistili sme, že na ostrove je karaoke párty. No povedzte mi, ako sa to dá vynechať? Keď sme tam konečne dorazili, karaoke už síce doznelo, ale hudba bola taká dobrá, že sme tam zakotvili na niekoľko hodín.
Z miesta nás vyhnala až potreba ísť na záchod. Odtiaľ sme nejako prirodzene doplávali na stage Magic Mirror, kde párty pomaly dohasínala, takže sme sa presunuli do nášho stanového mestečka.
A tu sa začína časť, ktorú mi hlava úplne odmieta vysvetliť. Zrazu bolo 7 hodín ráno, ja som volala s priateľom, informovala ho, že som vôbec nespala, a popri tom som si užívala súkromnú párty s kamoškou a bandou náhodných ľudí, ktorí si nás proste adoptovali. Do stanu som sa dotackala niekedy okolo 11-tej.
Povedala som si, že spať už nemá zmysel. Po prvé – bolo tam také teplo, že by som sa uvarila vo vlastnej šťave. Po druhé – stanu som mala plné zuby.
V tej chvíli sa vo mne zrodila geniálna myšlienka: zvyšok festivalu strávim v Airbnb. Kamošky súhlasili, takže sme sa zhodli, že civilizácia má predsa len svoje výhody.
Doba rekonvalescencie: 2 týždne
Naozaj. Bez srandy.
Sziget sa pre mňa skončil o dva dni skôr. Jednu noc som síce ešte prežila v Budapešti, ale domov som išla o deň skôr. Moje telo sa jednoducho rozhodlo vypnúť – únava ma zložila tak, že som vyzerala ako zombie po nočnej šichte. A keď som prišla domov, zistila som, prečo: brutálne som ochorela.
Aj preto píšem tento článok až teraz. Vyše týždňa som ležala v posteli a jediný pohyb, ktorý som zvládala, bol presun na záchod alebo ku chladničke. Test na covid som si síce nerobila, ale som na 99,9 % presvedčená, že to bol on. A ešte dnes cítim jeho pozostatky – síce už nekašlem, nesmrkám ani nekýcham, no aj tak trávim väčšinu času v posteli, kde pozerám celé dni Netflix.
Skúšala som aj behať. Trikrát. Každý pokus bol hotová tragédia – kombinácia pískajúcich pľúc, trasúcich sa nôh a vnútornej otázky: “Prečo toto robím?” (lebo ma čaká polmaratón a nevyzerá to ani kus ružovo).
Napriek všetkému bol Sziget festival absolútna pecka a neľutujem ani sekundu. A viete čo? Už teraz viem, že pôjdem aj budúci rok. Akurát s dvomi zásadnými vylepšeniami: bývanie v stane? Nikdy viac. A beriem si rúška, aby som ďalší týždeň po festivale nevyťahovala z nosa čierny sopeľ. To je najmenej.
Aha, a ešte k tým krokom. Cieľ 10k denne bol úplne amatérsky. Každý deň tých krokov bolo 30-tisíc a viac, čo sa v kombinácii s jedným jedlom denne postaralo o to, že po príchode som vážila o 2 krásne kilečká menej. Ďakujem ti, Sziget!
P.S. Pokiaľ by ste si chceli prečítať seriózny report z festivalu, nájdete ho na TOMTO LINKU. ♥️
