Neviem, či si spomínate na moju plačovú konferenciu, ktorú som tu zavesila v máji, tak vám to v rýchlosti pripomeniem. Týkala sa Spartan Race, ktorý sa postaral o to, aby som ochutnala, ako chutí dno. A zároveň sa postaral o to, aby som sa zaprisahala, že sa už nikdy na takéto preteky neprihlásim. Lenže potom mi na Facebooku vyskočila reklama na prekážkový beh s názvom Tvrďák.
Hovorí sa, že keď je sprostá hlava, trpí celé telo. No a ja to musím potvrdiť. Na Tvrďáka som sa, samozrejme, prihlásila. Opäť išlo o 5+ kilometrov a 20 prekážok. Budem klamať, keď budem tvrdiť, že som nad registráciou váhala. Pretože nie. Hej, a viete, čo je na tom najlepšie? Že som sa registrovala deň po Spartan race. 😂
A bude sa vôbec behať?
Registráciu som teda zbúchala už v máji, preteky stáli v kalendári na 14.9. 2025. Času dosť, hovorila som si. Tréning som na to vôbec neladila, šla som klasiku – 2 až 3 behy týždenne, občas posilka, občas domáce mučenie vo forme pilatesu.
Na stránke Tvrďák som si preklikala všetky prekážky a vyhodnotila, že to pravdepodobne dám. Potom prišla facka reality. Tri týždne pred štartom som zistila, že existuje aj fitness kategória. Ja, kráľovná prihlasovania sa do zlých kategórií, som, samozrejme, skončila v tej nesprávnej. Tak som písala organizátorom, nech ma presunú. Našťastie to šlo hladko, takže stres opadol.
Aby bolo jasno – vo fitness kategórii nemusím zvládnuť úplne všetky prekážky. A hlavne: žiadne angličáky za trest! V tej chvíli som pocítila čisté športové šťastie.
Deň D. Vo mne kokteil pocitov, aký by nezamiešal ani barman v Karibiku. Zobudila som sa do rána, kde dážď trieskal o okná a hromy s bleskami predvádzali svoj rockový koncert. Za normálnych okolností by som to milovala – ideálne počasie na gauč, deku a Grey’s Anatomy. Ale predstava, že budem behať po lese v daždi a za hromov, ma veru nelákala. Prvá vec po zobudení? Rýchla kontrola sociálnych sietí, či náhodou beh neodpískali.
Priznávam bez obalu – ešte cestou do Banskej Bystrice som si v hlave recitovala mantru: „Zrušte to, prosím, zrušte to.“ Po poslednej chorobe som mala jasno: ďalšiu si tento rok už fakt nezaslúžim. A dážď mi k nej priamo kýval.
Lenže nič. Beh sa nezrušil. Osud si zo mňa robil srandu. Tak som dorazila na miesto činu, hodila registráciu a ďalšiu hodinu sedela v aute, lebo zmoknúť nad rámec povinného balíčka som fakt nemala v pláne.
Jasné, aby som nezabudla. Behalo sa ns lyžiarskom stredisku. A ja som až do štartu prvej vlny dúfala, že po tom obrovskom kopci budem behať smerom dole, nie hore…nuž.
Tvrďák plný smiechu
Asi polhodinu pred štartom som natrafila na kamarátku s bandou. Mali bežať v inej vlne, ale nakoniec prehodili plán a pridali sa ku mne do druhej. Jackpot! Mala som tím, ktorý bral Tvrďák rovnako vážne ako ja – čiže cieľ: prežiť a zabaviť sa.
Keď poviem, že sme štartovali úplne poslední vo vlne číslo dva, myslím to doslova. Za nami už iba vzduch a zatvárajúci organizátor. A viete čo? Ukázalo sa, že to bola geniálna taktika. Na úvod dve bariéry, tie sme preskočili ako srnky, prežehnali sa a hurá na gigantický kopec. Na spodku pneumatiky, hore podliezanie a ťahanie valcov. Nikomu ani nenapadlo bežať, takže sme prekážky zvládli s prehľadom a tepy ostali v rozumnej zóne.
Za prvým kopcom ďalší kopec. Ale už menší, taký kamošský. Tam sme dokonca dobehli ľudí, čo štartovali pred nami. Rúčkovanie šlo celkom ľahko, no potom na nás vyskočili okná a berlínska stena. Tu sme si dali tímovú poradu a jednomyseľne zahlasovali: „Netrápme sa, ideme rovno ku kladine.“ A PRISAHÁM, keby pred tou kladinou nestála fronta ako na pomaranče počas socializmu, dám ju ľavou zadnou. Ale čakať sa nám fakt nechcelo.
Ďalšie prekážky boli v pohodičke, na kopci náš čakala aj občerstvovacia stanica. Doplnili sme teda sily a išli ďalej. Behom, lebo veď stále pršalo, cez hustý les, ktorý úplne pripomínal HOA HOA HOA HOA HOAAAAAA les. Viete, taký ten, v ktorom čakáte, či spoza stromu nezačujete THIS IS SKIN OF A KILLER, BELLA. Edwarda sme síce nenašli, ale nejaké medvedie hovná áno, čo nás donútilo bežať rýchlejšie.
SOS SMS pre celú rodinu
Keďže sme chalanov nechali za sebou, rozhodli sme sa ich pred pneumatikami počkať. Netrvalo to dlho, ale aj tak sme ich vítali ako rockové hviezdy a tlieskali im. Moje hodinky sa však rozhodli, že som hlavná hviezda dopravnej nehody. VYPLI mi tréning (áno, VYPLI), takmer poslali SOS SMS a robili drámu.
Po pneumatikách som znova zapla tréning a šla ďalej. Zrazu sme zišli z lesnej cesty na „normálnu“ a beh nabral tempo. V závere pribudlo prekážok ako maku v závine. Väčšinu sme prešli a rútili sme sa do cieľa. Predtým sme ešte prešli ľadovým potokom. YOLO, všakže — už som aj tak premočená do špiku kostí, tak prečo si nepridať ešte trochu studenej vody?
Cieľ!
Vytúžená brána do sveta suchých ponožiek. Ešte posledný kopec a štyri prekážky – blato, rebrík, šmýkanie vo vode a rúčkovanie. Prebehli sme ich ako profíci na konci levelu v počítačovej hre a hneď za čiarou nám šupli na krk medaily. Sladká odmena!
Čas? Hodina a pol. Mohla som to dať rýchlejšie? Jasné. Chcela som to dať rýchlejšie? Ani omylom. Prečo by som to robila? V tomto tempe som sa zabavila, tepovku držala pod 155, nezbierala som škaredé modriny a svalovicu som takmer oblafla.
Vidíme sa o rok
Keď som si v cieli konečne zavesila medailu na krk a v hlave mi hrala hymna suchých ponožiek, uvedomila som si, že práve o tomto je Tvrďák. Nie o časoch, nie o tom, koľko svalovice si odnesieš domov, ale o tom, že bežíš s tímom, ktorý sa smeje, aj keď šmýka zadkom po blate a nadáva na kopce, akoby šlo o olympijskú disciplínu.
Vďaka nim som si užila aj tie úseky, kde by som sama frflala ako stará motorka.
A preto viem, že o rok idem na Tvrďáka zas. Nie preto, že milujem bahno v ušiach a ľadovú vodu v teniskách (aj keď aj to má svoje čaro), ale preto, že s takýmto tímom sa oplatí ísť znova a znova. Lebo keď vieš spraviť z prekážok srandu a z cieľa oslavu, nemáš dôvod zostať doma. Takže pripravte sa – Tvrďák 2026 bude mať pokračovanie, a my tam budeme spolu, pripravení na ďalší diel tejto blatistej komédie.
JOOOOO, aby som nezabudla, napokon to bolo takmer 8 kilometrov.
P.S. Špeciálna vďaka patrí mojím trailovým teniskám Nike PEGASUS TRAIL 5 GORE-TEX – B. Milujem vás, akože fakt. Pretože celé preteky boli plné vody a blata (nezabúdajme na to, že som dobrovoľne išla cez každú väčšiu mláku, ktorú som na ceste našla), no vy ste to vzdali až v tom prekliatom potoku.
